Prosba nenarodeného dieťaťa

Je koniec? Môj život sa končí?

Veď som sa ešte ani nenarodil.

Mama, mamka, mamička. NIE!

Ako to môžeš povedať? Vraj ja ešte nie som človek?

A čo som? Bije mi srdiečko!

Mám nôžky, rúčky, očká, ušká, noštek. Počujem a rozoznávam chute.

Ty ešte nie si na dieťa pripravená?

Tvoje povýšenie je prvoradé?

Prečo si sa rozhodla tak unáhlene?

Mami, som dievčatko. Vždy si túžila po dcérke! A teraz ma nechceš?

Veď ani nevieš ako budem vyzerať!

Akej farby mám očká. Po tebe!

Aj ty ich máš – krásne modré.

Tak ako to stále hovorí otecko: Krásne modré!

A vlásky? Tie mám po oteckovi. Hnedé.

Boh ma stvoril z vašej veľkej lásky.

Boh mi dal život.

Pred oltárom ste sa Bohu zaviazali prijať deti ako Boží dar.

Práve tento Boh, ktorému ste dali sľub mi daroval život.

Mami, sedíš v čakárni ambulancie a chceš mi život vziať.

Prosím ťa, rozmysli si to ešte. Nemala som možnosť vidieť svet, oblohu, lúku, slniečko, hviezdičky ...

Pane, mám k tebe prosbu.

Ty si všemohúci a nekonečne dobrý, prosím ťa zabráň tomu čo chce moja mamička vykonať.

Si nervózna, zúfalá a bojíš sa.

Trasú sa ti kolená a srdce ti ide z hrude vyskočiť.

Ale čo sa to deje?

Ty vstávaš a odchádzaš?

Áno, otváraš dvere a ...

Ďakujem ti Pane, že si mi život zachránil.

(20.5.2003)