Prechádzka v parku

Je skoré ráno.

Mráz, ktorý už oznamuje, že za dverami je už pani Zima, ma štípe na lícach. Chodníky sú posiate pestrofarebnými listami, ktoré ešte smetiari neupratali.

Vyzerá to ako záhrada plná kvetov.

Prechádzam  pomaly okolo lavičky, na ktorej sedí starší pán a okolo neho pobehuje malý psík, pomyslím si „ideálna dvojica“.

Idem pomaličky ďalej a oproti mne prechádza mladá žena zrýchleným krokom a za ňou uteká, prepletajúc malými nôžkami asi trojročný chlapček. V ruke drží autíčko a niečo si pospevuje. Vôbec nedbá, že niekto okolo neho prechádza.

Pokračujem v prechádzke, vdychujem ranný čerstvý vzduch. Na chodníku zrazu zbadám mŕtve telíčko vrabca. Pripomína mi to ako keby príroda sama chcela pochovať toto malé vtáča do veľkej kopy lístia. Pozerám sa na úbohé vtáčatko a prišlo mi ho ľúto. Nikoho cez deň nerozruší také mŕtve vtáča. Ľudia tu okolo neho prechádzajú, vôbec si neuvedomujúc, že aj ono je súčasťou tohto parku.

Len tu je tak ticho, uvedomujem si, že každé ráno v tomto parku je ukľudňujúcim pokojom na dušu. Chcem tu ešte zostať, ale už ma volá ten rušný, uponáhľaný svet, do ktorého musím vojsť aj napriek svojej vôli.

(7.10.1998)