Prosba nenarodeného dieťaťa

Je koniec? Môj život sa končí?

Veď som sa ešte ani nenarodil.

Mama, mamka, mamička. NIE!

Ako to môžeš povedať? Vraj ja ešte nie som človek?

A čo som? Bije mi srdiečko!

Mám nôžky, rúčky, očká, ušká, noštek. Počujem a rozoznávam chute.

Ty ešte nie si na dieťa pripravená?

Tvoje povýšenie je prvoradé?

Prečo si sa rozhodla tak unáhlene?

Mami, som dievčatko. Vždy si túžila po dcérke! A teraz ma nechceš?

Veď ani nevieš ako budem vyzerať!

Akej farby mám očká. Po tebe!

Aj ty ich máš – krásne modré.

Tak ako to stále hovorí otecko: Krásne modré!

A vlásky? Tie mám po oteckovi. Hnedé.

Boh ma stvoril z vašej veľkej lásky.

Boh mi dal život.

Pred oltárom ste sa Bohu zaviazali prijať deti ako Boží dar.

Práve tento Boh, ktorému ste dali sľub mi daroval život.

Mami, sedíš v čakárni ambulancie a chceš mi život vziať.

Prosím ťa, rozmysli si to ešte. Nemala som možnosť vidieť svet, oblohu, lúku, slniečko, hviezdičky ...

Pane, mám k tebe prosbu.

Ty si všemohúci a nekonečne dobrý, prosím ťa zabráň tomu čo chce moja mamička vykonať.

Si nervózna, zúfalá a bojíš sa.

Trasú sa ti kolená a srdce ti ide z hrude vyskočiť.

Ale čo sa to deje?

Ty vstávaš a odchádzaš?

Áno, otváraš dvere a ...

Ďakujem ti Pane, že si mi život zachránil.

(20.5.2003)

Prechádzka v parku

Je skoré ráno.

Mráz, ktorý už oznamuje, že za dverami je už pani Zima, ma štípe na lícach. Chodníky sú posiate pestrofarebnými listami, ktoré ešte smetiari neupratali.

Vyzerá to ako záhrada plná kvetov.

Prechádzam  pomaly okolo lavičky, na ktorej sedí starší pán a okolo neho pobehuje malý psík, pomyslím si „ideálna dvojica“.

Idem pomaličky ďalej a oproti mne prechádza mladá žena zrýchleným krokom a za ňou uteká, prepletajúc malými nôžkami asi trojročný chlapček. V ruke drží autíčko a niečo si pospevuje. Vôbec nedbá, že niekto okolo neho prechádza.

Pokračujem v prechádzke, vdychujem ranný čerstvý vzduch. Na chodníku zrazu zbadám mŕtve telíčko vrabca. Pripomína mi to ako keby príroda sama chcela pochovať toto malé vtáča do veľkej kopy lístia. Pozerám sa na úbohé vtáčatko a prišlo mi ho ľúto. Nikoho cez deň nerozruší také mŕtve vtáča. Ľudia tu okolo neho prechádzajú, vôbec si neuvedomujúc, že aj ono je súčasťou tohto parku.

Len tu je tak ticho, uvedomujem si, že každé ráno v tomto parku je ukľudňujúcim pokojom na dušu. Chcem tu ešte zostať, ale už ma volá ten rušný, uponáhľaný svet, do ktorého musím vojsť aj napriek svojej vôli.

(7.10.1998)

Čo nás páli

Nadišiel deň môjho odchodu do nemocnice. Predstava, že tam budem celé dni ležať a oddychovať sa mi páčila viac ako tá, že jeden z týchto dní budem ležať na operačnom stole.

Už z diaľky vidím akúsi vysokú sivú budovu z čias 2. svetovej vojny, ktorú zo štyroch strán podopierajú novovystavané múry. To, aby už celkom nespadla. Vchádzam do vestibulu budovy, kde to zapácha samým chlórom. Hlásim sa na príjme pacientov, kde opäť, veď ako stále, štrajkujú počítače. Po 10 minútach mi sestrička s takou veľkou ochotou ako je veľkosť špendlíkovej hlavičky zavelí:

„Ambulancia číslo tri, ďalší.“ Aj keď sa môj pobyt v tomto liečebnom zariadení ešte ani nezačal, mám dojem, že tá operácia už nebude ani potrebná. Vyliečim sa už len pri pomyslení na vestibul nemocnice.

Po prekonaní menšieho otrasu zo stretnutia s nemocnicou a „vrúcnym“ prijatím sa vyberiem hľadať ambulanciu číslo 3. Po polhodinovom blúdení chodbami na to nadobro prestalo baviť. Sadnem si na lavičku, ktorá už pomaly končí svoju životnosť. Oproti mne prichádza zdravotná sestra a ja z posledných síl vyslovím len – „Ambulancia číslo 3.“

Sestričkin ukazovák ukáže na dvere za mnou. Hľadať som mohla donekonečna, aj tak by som to nenašla, pretože pred číslo 3 sa na prízemí dáva jednotka.

V tom sa rozletia dvere ambulancie a z nich počuť len – „Príjem ku mne.“ Sestre podávam svoje dokumenty a namiesto ďakujem zaznie –

„... ešte nemáte vyšetrenie ékágé, bévéer a celkový krvný obraz. Bez týchto výsledkov tu ani nechoďte!“ No ďakujem pekne.

Po 2 hodinách sa už aj s výsledkami opäť rútim k dverám ambulancie. Ani neviem ako, ocitnem sa na ceste na oddelenie. Sestra nadviaže so mnou rozhovor, je to prvý záblesk akceptovania mojej osoby v tejto budove, lenže po chvíľke zistím, že stojím v miestnosti s názvom Jednotka intenzívnej starostlivosti. Môj ošetrujúci lekár ma privíta. Hneď za ním príde sestrička. Musím čakať. Chýba im posteľ. A tak čakám. 10 minút, 20 minút, 30 minút a napokon sa dočkám. Po 65 minútach čakania dostanem posteľ s číslom 10.

Po udomácnení na svojom lôžku začnem skúmať okolie. Okolie izby sestier stoja samé prístroje.  Náhodou si vypočujem rozhovor. Prístroje ékágé štvorka a päťka „odišli“ už včera, dnes ráno aj sedmička. Ultrazvuky z celkového počtu 10, fungujú „až“ dva.

Práve, keď sa začnem rozprávať s mojimi spolubývajúcimi, môj rozhovor preruší lekár. „Slečna, dnes tá operácia asi nebude. Počítačový systém zlyhal.“ A mne sa v tom na tvári objaví úsmev. Aspoň sa to trošku oddiali. Spokojne si hoviem na posteli, počúvam rádio a čítam časopis. Zo sústredeného čítania o operáciách srdca ma vyruší sestra. Zmeria mi tlak, urobí ékágé. Hovorí, že mi musí dať aj infúziu, ale nevie kedy, pretože v celej nemocnici chýbajú injekcie. Možno zajtra. Odchádza. Lenže po niekoľkých minútach je späť aj s prístrojom ékágé. Novým. Ten predchádzajúci sa zasekol.

Večer nemôžem zaspať. Stále počuť bzučanie počítačov a rôznych prístrojov. A nie som sama. Z každého rohu miestností sa ozýva vŕzganie postelí a jeden pán si zapol aj rádio. Číta mi myšlienky.

Je ráno. Nevyspala som sa dobre, lepšie povedané, vôbec som nespala. A po oznámení, že o pol deviatej idem na „operačku“ mi bolo ešte horšie. Začala sa mi točiť hlava a v hrudi cítim nepríjemné zvieranie. Zahmlilo sa mi pred očami a okolo seba počujem iba nejaký zvýšený ruch. Zrazu otvorím oči, navôkol mňa stoja asi piati lekári a nejaké sestry.

Prestávam vnímať okolie, pomaly zatvorím oči a pohltí ma tma ...

(5.4.2001)