Som večná bojovníčka s kilami. Už roky. Nikdy to nevzdám. I keď je výsledok nedosiahnuteľný.
Streda 7. september.
Prvý deň vo fitku. Ale takom ozajstnom! Moja premiéra medzi strojmi, ktoré mi majú zmeniť môj život.
Prichádzam s malinkatou dušičkou, vypleštenými očami, trasúcimi sa rukami a so srdcom plným pochybností. Vyzerám ako zatúlané kuriatko. Vlastne skôr ako vykŕmené kura.
Trénerka nám všetko vysvetľuje, ukazuje, precvičuje. Po každom cviku na stroji nasleduje cvik s vlastným telom.
Fučím, dychčím, potím sa ako kôň a som červená ako rak. Srdce búcha ako o preteky a mozog kričí - ty ši šalená, ty ši šalená ... ja si to myslím tiež, no mesačná permanentka kúpená, ta i keby som tu dušu vypľula, aspoň mesiac tu chodzic budzem! Teľe peňeži to stálo.
V polovici prvej série som už hltala vodu ako ťava na Sahare.
Trénerka nado mnou stojí a kontroluje ma. Moje prevedenie cvikov sa ani zďaleka nepodobá tým, ktoré mi precvičuje vyšportované svalnaté telo. Na konci prvej série už ledva lapám po dychu. Trénerka mi dáva 5 minút oddychu a potom ideme na druhú sériu. Kukám na ňu ako puk, že čoooo? Jej odpoveď ma odrovná - makáme, makáme, vidím tam ešte rezervy.
Prežila som aj druhú sériu a potom, že šup 20 minút kardio. No tak toto je fakt nad moje sily. Sily? Veď tie ja už nemám. Ani energiu, ani chuť. A odhodlanie sa každým cvikom postupne vyparovalo smerom k šatni.
Nasledujúce ráno svalovica na ramenách a chodidlách. Marceli, veď to nie je také strašné. To dáš, šak nie si z cukru.
Ďalšie ráno. Piatok. Ľudia zlatí, ja som zistila, že svaly mám aj tam, kde som si vôbec nemyslela, že existujú. Ale je fakt, že biológia ma v škole príliš nebavila. Príšerná svalovica kompletne celého tela. Ani sa slovami nedá opísať, koľko energie a zúfalstva ma stál každý krok, ktorý som musela spraviť.
Poobede naplánované fitko. Dopravím sa tam vôbec po vlastných?
Znova fučím, dychčím, potím sa. V podstate sa to zhoduje s prvým dňom. Popri mne cvičí aj sympatické mladé žieňa, ktoré mi tak ľútostne vraví - "Ja vás chápem, nebojte sa, to prejde, prvý týždeň je najťažší, potom to už ide samo. Za 5 týždňov som z pásu dala dole 10 centimetrov." Musela som vyzerať fakt zúfalo. Túžobne zopakujem ... 10 centimetrov.... A pozriem sa na tú moju pneumatiku, ktorá sa neforemne hýbe zo strany na stranu.
O kvapkách potu som toho počula už neúrekom, no iba pri kardiu som si ich aj sama zažila. Posledné zvyšky vašej energie. Kvapky pomaly padajúce na plošinu bežiaceho pásu a vy sa im iba prizeráte.
Večer zapnem facebook a v jednej fitness skupine motivačný obrázok vyšportovanej tehličkami olepenej babenky s popisom - "POT je vlastne tuk, ktorý plače" Uff, pri mne bude musieť toho naplakať ešte dosť.
Idem do postele a pevne verím, že prebudenie nebude bolestivé. Ha, nereálny sen.
Sobotňajšie ráno. Ledva vstávam z postele. Stehná mám ako kameň. Do pukľa, mne dnes treba okrem iného prezliecť periny. Paradzina. Skúška ohňom. Pokiaľ chodím, ešte to ide. Najhoršie je kľaknúť si, čupnúť, keď si na chvíľku sadnem, postaviť sa - príšerná bolesť!
Zatínam zuby a slzy sa mi tlačia do očí. 6 hodín upratovania domácnosti, večer líham do postele uťahaná a nešťastná. Už nedokážem ani premýšľať, mozog odmieta spoluprácu a reálne zhodnotenie vzniknutej situácie.
Pondelok. Svalovica ma pomaličky opúšťa, nie rýchlo, ani náhle, aby som sa náhodou príliš netešila. Poobede znova fitko. Čuduj sa svete, toho dychčania je menej, zvládam oveľa viac cvikov v tempe bez prerušovania, aj 25 minút kardia.
Po cvičení nastala fyzická únava, no vnútorne lepší pocit, že som to dnes akosi ľahšie zvládla.
Bojím sa utorkového rána ...
Moje obavy boli zbytočné. Konečne nemám svalovku! Po piatich dňoch utrpenia dokážem bezbolestne výjsť po schodoch.
Prvé váženie po 6 týždňoch a výsledok? Úbytok hmotnosti 6 kg a 11 cm v páse.
Som na seba hrdá. Tak skutočne hrdá. Ako nikdy predtým, pretože viem koľko energie, bolesti a sebazaprenia tých prvých 6 kíl ma to stálo. A poviem vám - STOJÍ TO ZA TO :)
Po dvoch mesiacoch si už týždeň bez fitka neviem predstaviť.
Bez trénerky Barborky, ktorá sa na nás občas cvikmi "vyzúri", ale ktorej záleží na tom, aby sme to dotiahli až k vysnívanej postave.
Bez recepčnej a čašníčky Aďky v jednom, ktorá vždy s nami prehodí pár slov a ktorej úsmev zdobí celú kaviareň.
Bez štíhlych a krásnych ženičiek, ktorých je vo fitku čoraz viac, pretože pri pohľade na nich si dokážem predstaviť aj seba v konfekčnej veľkosti 38 v decembri 2017 :)
Bez každodenných ranných telefonátov s Katkou a mamkou - mojimi úžasnými spolubojovníčkami.
Dievčatá, spolu to dáme.
