Bežné ráno

"Hmm, láska neodchádzaj," prosebným hláskom a nevinnými očkami sa na mňa pozerá. Už toľko ráz som sa pristihla, že sa nemôžem nabažiť pozerania do tých jeho hlbokých čiernych očí. Neodpovedám, on si ma pritúli, pobozká, a tak tuho ma objíme, že cítim ako mu chce srdce z hrude vyskočiť.  Zbožňujem jeho vôňu, jeho teplo, jeho oddanosť a pozornosť. V tom tuhom objatí, z ktorého sa nechcem už nikdy vymaniť, sa na seba pozrieme a ....

Cŕn, cŕn, cŕn, cŕn ......
"Do kelu, to je už zase ráno?", naštvane a intuitívne tresnem po budíku. Smutne iba skonštatujem, že to bol zase len sen. Lenivo vstávam a mierim do kúpeľne, pri pohľade do zrkadla ma napadne: "Teta, prosím uhnite, nevidím sa."
Šplechnem si na tvár dávku vlažnej vody, hovorí sa, že na prebratie, mne to spôsobí akurát tak "kremfy", brrr ...
Otvorím sklenenú fľaštičku denného krému, kúpila som si ho len nedávno, vraj revolučná novinka, minimalizuje vrásky, zosvetľuje hnedé fľaky a červené žilky, pleť je už po niekoľkých dňoch napnutá a pevná, žena vraj vyzerá viditeľne mladšie. Nechápem, kam chodia na také drísty, ja som zistila, že mne spôsobujú akurát tak prievan v peňaženke.
Ešte asi 10 minút sa pomotám v kúpeľni, veď tú "tetu" treba pretvoriť na 30 ročnú sympatickú, usmiatu a šťastnú pracujúcu mamičku.

Pozriem na hodinky, do pukľa to už je toľko hodín? Utekám do detskej, budím deti, nech vstávajú, medzitým otváram skriňu a zisťujem, že si zase nemám čo obliecť, asi skočím do mesta, už vážne potrebujem niečo normálne na seba. Práve v tej chvíli, keď som na seba skombinovala neskombinovateľné a rútim sa do kuchyne, z detskej sa ozýva synovo mrnčanie.
"Miláčik, hovorila som ti, že už je neskoro, nevymýšľaj a utekaj sa umyť", prosím a kričím zároveň.
"Mamkaaaaaaa, aleeee ja som taký unavený, a si predstav, aj dnes ma zase bolí bruško."
"Zlatko, nehnevaj ma, veď v škôlke je super, byť na tvojom mieste, tak sa neviem dočkať rána."
"Ale ty nemusíš upratovať hračky, nemusíš kresliť, nemusíš na obed spať, nemusíš pomáhať mladším deťom, ty nič nemusíš", prosíka, aby som ho zase nechala doma.
"Mať tvoje problémy a prezidentov plat," uvažujem, že keby vedel, čo všetko musím v priebehu dňa zvládnuť, či by svoj pobyt v škôlke vnímal tak tragicky.

Hurá, zvládli sme to, deti sedia a raňajkujú, ja ešte ustielam postele, vetrám, keď zrazu starší kričí:
"Mamíííííííí, mamííííííí, zabudla si mi pripraviť pomôcky do školy."
"Ja??? Ja som zabudla? A aké pomôcky?" spýtam sa nechápavo.
"Tak dnes si máme doniesť pokladničku, balón, voskovky, fixy ... ", vyratúva školák. (Pre vysvetlenie, voskovky a fixy doma nemáme odvtedy, čo nám nimi spestrili čerstvo vymaľované steny, pokladničku majú takú, ktorá sa nedá otvoriť, iba rozrezať a balóny nekupujem vôbec)
"A to mi hovoríš teraz??? Ráno o 6,00, kde ja teraz tieto veci kúpim?" prebehol mnou pocit zúfalstva, super, tak teraz si učiteľky budú myslieť, aká som ja nezodpovedná matka, čo nevie synovi pripraviť pár vecí do školy.
"Mami, veď Tesco je otvorené", snaží sa ma ukľudniť.
Predýcham to, a hovorím: "Žiadne Tesco, si už dosť starý na to, aby si vedel, čo je to zodpovednosť. Keď si zabudol, musíš si poradiť sám."
Takúto odpoveď asi nečakal, pozrel na mňa tými modrými veľkými očami, v ktorých som na okamih zazrela slzičky.
"Mamka, musím ti niečo povedať, ale sľúb mi, že sa nenahneváš", so sklonenou hlavou čaká moju reakciu.
"Tak hovor, asi ma dnes ráno už nič neprekvapí."
"Včera som dostal poznámku", slzy mu stekajú po tvári.
"Už zase? Čo si zase vyviedol? Skvelé, zajtra je rodičovské," hlavou mi víria tie najkatastrofálnejšie scenáre. "Ukáž tu žiacku." Stojí v nej - Žiak porušoval školský poriadok!
Nemáme čas sa týmto zaoberať, rýchlo mu zbalím desiatu a smerujeme do chodby. Začneme sa  obliekať, nemám rada toto obdobie, pretože kým sa človek vychystá vonku, tak je celý spotený. Dnes sme "chodbovú story" zvládli bravúrne, ani žiadne mrnčanie, že nechce šál, že chce inú čiapku, že ho tlačí topánka, že mu je horúco. To som, ale netušila čo ma čaká po otvorení dverí .....

"Do riti, do riti, zase nasnežilo, nieeeee, to nemôže byť pravda", zúfalo pozerám na 20 centimetrovú vrstvu nového krásne bieleho snehu. Uvažujem, prečo som si to nevšimla, keď som vetrala izby.
"Ty si nevedela, že znova nasnežilo? Veď som bol už ráno odhrnúť cestu, dávajte pozor na schodoch, šmýka sa," pokojne si hovorí môj manžel.
Hmm, to je fakt úžasné, ironicky vykročím, zamykám dvere, otočím sa a v tom ... Prááááááááááásk!!!
Ležím na schodoch, bolesť v krížoch mi nedovolí postaviť sa. Pomaličky sa snažím aspoň kľaknúť, ide to. Vstávam a pokúšam sa o krok, ide to. Nemotorne, pomalými krokmi zvládam tú diaľku od dverí k bráne. Rozchodila som to, nie je to až také strašné.
Nasadám do auta, samozrejme, cesta neodhrnutá, veď načo, v tejto časti republiky asi ľudia nežijú. Cesta nám trvá dlhšie ako je bežné, ale nakoniec sme sa dostali až na hlavný ťah, tam to vyzerá už lepšie.
Vystupujem, prebrodím sa k dverám budovy. Otvorím dvere, konečne som v robote.
Zapnem počítač a všetko príslušenstvo. Naladím si rádio, postavím vodu na kávu, pozriem maily, odpoviem.
Odchlipkávam si z rannej kávičky, keď tu zrazu vpáli do dverí tiger.
"Bohyňu, to ma každé ráno musí niekto nasrať???" a pohľad má ako rozzúrený pitbul.
"Aj vám dobré ráno," snažím sa navodiť pokojnejšiu atmosféru.
"Dobré, dobré, materiály na ministerstvo ste včera zaslali? Už máte doplnený výkaz, ktorý som vám poslal? Dnes je posledný termín na zaslanie vyúčtovania, máte už materiály z ekonomického?" chrlí na mňa otázky bez čakania na odpoveď.
"Áno, všetko pripravené", odpovedám potichu.
"Dobre!" zavrie dvere na kancelárii a už ho niet.
A pritom to ráno vyzeralo tak nádejne ....... :)